Desať centov. Tak znie úradné rozhodnutie, ktoré slovenským čerpacím staniciam určuje maximálnu hrubú maržu na litri paliva. No potom je tu aj reálny trh, na ktorom sa ceny ropy pohybujú blízko sto dolárov za barel a ceny pohonných látok na Slovensku sa držia tesne pod dvoma eurami za liter. Štát tak určuje len zlomok ceny, a pri niektorých staniciach dokonca len na papieri, keďže ich marža bola pod týmto stropom už predtým. Táto asymetria dobre ilustruje, že štát sa zmôže len na taký typ pomoci, ktorá nikomu nepomôže.
Predzvesť plošného zdražovania
Vysoké ceny pohonných látok nie sú len problémom motoristov. Pocíti ich človek, ktorý každý deň dochádza autom do práce, rovnako ako obchodný reťazec, ktorý rozváža potraviny do svojich prevádzok. Palivo je vstupom takmer do každého dodávateľského reťazca, a jeho cena sa preto skôr či neskôr premietne do cien všetkého ostatného. Drahá nafta je tak zvyčajne spoľahlivou predzvesťou zvýšenej inflácie. Príčiny tohto vývoja však ležia ďaleko za našimi hranicami. Ceny ropy dnes formuje konflikt na Blízkom východe a napätý trh s ropnými produktmi v celej Európe. Na tom slovenská vláda nič nezmení. A keby aj takou vôľou disponovala, nedokáže pomôcť bez toho, aby to zabolelo niekde inde.
Vysoké dane ostávajú problémom
Reč je, samozrejme, o očividnej forme pomoci v podobe zníženia spotrebných daní. Spotrebná daň pri nafte u nás predstavuje 36,8 centa na liter, čo je o 11 % viac než európske minimum. Pri benzíne až 51,4 centa za liter, teda o 43 % viac než európske minimum. Ak sa rozhliadneme po okolí, pri benzíne máme dnes v rámci regiónu V4 najvyššie daňové zaťaženie, pri nafte druhé najvyššie. Zníženie daňového zaťaženia sa tak ponúka ako logická odpoveď na aktuálnu krízu. Napríklad Poľsko tento rok opakovane siahlo po dočasnom znížení DPH na palivá z 23 % na 8 %, a spolu s ním znížilo aj spotrebnú daň. Slovensko by si podobné zníženie spotrebných daní aktuálne nedokázalo dovoliť.
Polovičný lístok nie je náhrada
Vláda napokon zvolila inú záplatu v podobe plošnej polovičnej zľavy na cestovné vlakom, prímestským autobusom a MHD. Má to však tri problémy. Prvý je, že nejde o súčasť stratégie, ktorá by verejnú dopravu trvalo zatraktívnila. Naopak, zatiaľ skôr zvýrazňuje staré neduhy. Zvýšený nával cestujúcich bez patričného posilnenia kapacít spôsobil, že napríklad vlaky sú preplnené a cestujúci sa sťažujú na meškania. Druhý problém je, že ani táto záplata nebude zadarmo. Len prvý mesiac polovičného cestovného vyjde štát na približne 18 miliónov eur, z toho asi 5 miliónov na vlaky a zvyšok na autobusy a MHD. Tretí problém je, že hoci ide o vítanú úľavu cestujúcim do práce a do školy, potraviny do obchodov autobusom necestujú.
Pomoc, ktorá nepomôže
Spoločným menovateľom doterajších krokov teda je, že nejde o systémové riešenia. Stropovanie marží s cenami palív nepohne, zníženie spotrebných daní si dovoliť nemôžeme a zľava na cestovné postráda zmysluplný plán. Každá takáto pomoc pritom stojí peniaze, ktoré vláda v čase rozpočtovej krízy a rozbiehajúcej sa predvolebnej kampane skrátka nemá. Zúčtovanie však príde. V duchu slovenskej tradície nebude v rozpočtových škrtoch, ale v nových daniach a odvodoch. Za ostatné roky sme tu už mali bankový, telekomunikačný či rafinérsky odvod a najnovšie aj transakčnú daň. Princíp je vždy rovnaký. Úľava pre jedných sa platí z vreciek druhých.
Pritom vôbec nejde o premyslenú solidaritu, len o hľadanie peňazí tam, kde sa zrovna dajú nahrabať. To všetko bez zjavného plánu. Vláda len hádže na problém náhodné opatrenia a dúfa, že sa niečo ujme aspoň v predstavách voličov, ak nie v reálnej pomoci.
Autor: Tomáš Púchly
