Európa nám z času na čas prinesie riešenie, ktoré má šancu podnikateľom naozaj uľahčiť život. Potom sa ho však chopí slovenská vláda. Hoci ho zaiste mieni zaviesť čo najlepšie, dopadne to ako vždy. Chaosom. Presne touto cestou práve kráča aj e-faktúra. Poďme sa teda pozrieť, čo nás čaká a čo sa môžeme naučiť od krajín, ktoré si touto skúsenosťou už prešli.
Od 1. januára 2027 budú musieť platitelia DPH vystavovať faktúry pre iné firmy už len elektronicky a posielať ich cez certifikovaného sprostredkovateľa, takzvaného digitálneho poštára. Údaje z faktúr pritom pôjdu rovno na finančnú správu. Prijímať e-faktúry však bude musieť takmer každý podnikateľ. Štát si od toho sľubuje menej podvodov s DPH a firmám rýchlejšie spracovanie faktúr a menej papierovania.
Samotný zámer nie je zlý. Problémom je horlivosť. Európska únia nás k povinnej e-faktúre medzi domácimi firmami nenúti. Vláda sa napriek tomu rozhodla túto povinnosť zaviesť omnoho skôr, no s úrovňou prípravy, ktorá za touto ambíciou zaostáva. Ak sa preto pri e-faktúre cítite zmätení, nezúfajte, situácii rozumiete správne.
Brusel sa neponáhľa
Európske pravidlá sú omnoho skromnejšie, než by sme čakali. Dnes od nás Únia chce len toľko, aby štáty dokázali prijať elektronickú faktúru od firiem, ktoré im dodávajú tovar či služby vo verejnom obstarávaní. Pri faktúrach medzi firmami bude povinná až od roku 2030, a aj to iba pri obchode cez hranice.
Tuzemské faktúry pritom EÚ nechala na rozhodnutí členských štátov. Ešte donedávna si navyše krajina, ktorá chcela e-faktúru medzi domácimi firmami nariadiť, musela od Únie vypýtať výnimku. Poľsko ju dostalo v roku 2022.
Rôzne krajiny sa tak vydali rôznymi cestami. Taliansko má povinnú e-faktúru medzi firmami od roku 2019, Rumunsko od roku 2024, Belgicko, Chorvátsko, Grécko a Poľsko od tohto roka. Nemecko a Francúzsko ju zavádzajú po etapách. Približne polovica členských štátov však túto povinnosť nezaviedla. Nie preto, že by zaspali dobu, ale preto, že skrátka nemusia.
Krajiny, ktoré sa do tohto diela pustili v predstihu, mali spravidla konkrétny dôvod. Neprekvapivo to boli najčastejšie úniky na DPH. Napríklad Rumunsko malo podľa Európskej komisie jedny z najväčších únikov v celej Únii. Maďarsko si z rovnakého dôvodu budovalo jeden z najprísnejších systémov daňovej kontroly v Európe. Výnimkou je však Nemecko, kde je výber DPH v porovnaní s ostatnými efektívny a e-faktúra je skôr projektom digitalizácie firiem.
Tri cesty k jednej e-faktúre
Kto však vašu e-faktúru doručí? Znie to ako technická drobnosť, no od odpovede závisí, kto zaplatí, kto ponesie riziko a koľko údajov štát uvidí. Európske krajiny odpovedali tromi spôsobmi.
Prvá stavia do úlohy poštára samotný štát. V Poľsku, Rumunsku a Taliansku musí každá faktúra prejsť cez štátny systém, ktorý ju skontroluje, pridelí jej identifikátor a až potom ju doručí odberateľovi. Faktúra, ktorá touto bránou neprešla, akoby neexistovala. Štát tak vidí všetko a hneď, no zároveň nesie zodpovednosť za to, že systém vydrží nápor celej ekonomiky.
Druhá cesta je mäkšia. Maďarská firma posiela faktúru zákazníkovi sama, akoukoľvek formou. Štátu však musí údaje z nej nahlásiť v okamihu vystavenia, automaticky a bez zásahu človeka. Daňový úrad nestojí medzi dodávateľom a odberateľom, no pozerá sa im cez plece.
Tretia cesta necháva doručovanie na trhu. V Nemecku si firmy posielajú e-faktúry medzi sebou cez poskytovateľa, ktorého si samy vyberú. Na prijatie dokonca stačí e-mailová schránka. Štát k faktúram pristupuje až pri kontrole. Žiadna centrálna brána neexistuje, a teda ani nemôže naraz vypadnúť.
Rozdiely sa v praxi čiastočne stierajú. Aj krajiny so štátnou bránou umožňujú firmám pripojiť sa cez vlastný účtovný softvér, takže podnikateľ často ani nevidí, cez koho jeho faktúra putuje. Štátna brána má však jednu výhodu, ktorú trh neponúkne: pre firmy je garantovane zadarmo. Taliansko k nej pridalo bezplatný portál na vystavovanie faktúr, Poľsko bezplatnú aplikáciu aj pre mobil, kým v Nemecku si firma poskytovateľa spravidla platí. Cenou za bezplatnosť je jediný bod zlyhania. Keď štátny systém nestíha, problém má celá krajina naraz, ako to vo februári zažili poľské firmy, ktoré sa v prvých dňoch nevedeli prihlásiť.
Najprv štát, malé podniky posledné
Cesty pozitívnych a negatívnych inšpirácií sa však rozchádzajú najviac v tom, v akom poradí a akým tempom povinnosť zavádzali. Taliansko, Nemecko aj Poľsko začínali rovnako: povinnosťou pre faktúry, ktoré dostáva štát. Má to logiku. Štát si pravidlá určuje sám sebe, chyby odhalí na vlastných úradoch a až potom ich ukladá firmám. Taliansko takto fungovalo päť rokov, kým povinnosť rozšírilo na podnikateľov, a drobným živnostníkom nechalo výnimku, ktorú rušilo postupne až do roku 2024.
Poľsko zas ukázalo, že sa oplatí vedieť zastaviť. Keď externý audit pred plánovaným štartom v roku 2024 odhalil v systéme nedostatky, vláda ho odložila takmer o dva roky. Vo februári 2026 začala iba s približne piatimi tisíckami najväčších firiem, ostatné nasledovali v apríli a za chyby sa počas celého roka nepokutuje. Systém v prvom mesiaci spracoval 35 miliónov faktúr a počet firiem, ktoré ho využívali, sa do konca marca zvýšil zo 152-tisíc na 345-tisíc. Väčšina z nich sa zapojila dobrovoľne, ešte predtým, než museli.
Rumunsko postupovalo tiež po etapách, no rozhodujúci krok, povinnosť pre všetky firmy, prišiel zhruba dva mesiace po prijatí zákona, s prechodným obdobím pri pokutách. Výsledkom bol chaos. Štátny systém narážal na limity a účtovníci nevedeli ani to, či sa pokuty rátajú za firmu, alebo za každú faktúru. Malým firmám napokon odložilo pokuty o ďalší rok a pol.
Maďarsko zas za dva a pol roka vydalo tri verzie technických pravidiel a podnikatelia aj dodávatelia softvéru ich museli neustále dobiehať. Nemecko naopak ohlásilo termíny v roku 2024 a plnú povinnosť nastaví až v roku 2028, najprv pre veľké firmy, potom pre všetky ostatné. Bez pokút počas prechodu.
Kto nemusí, nech sa nenáhli
Skúsenosti z Európy ukazujú, že e-faktúra nemusí byť zlý nápad. Závisí však od toho, ako dobre sa na ňu štát pripraví. Slovensko pritom mohlo ťažiť z výhody, ktorú majú oneskorenci. Chyby, ktoré už urobili iné krajiny, sme si mohli preštudovať, poučiť sa z nich a všetko zaviesť lepšie a v pokoji. Vláda sa napriek tomu rozhodla povinnosť zaviesť, hoci ju k tomu nikto nenútil. Podnikateľom tak neostáva nič iné, než sa pripraviť a dúfať, že sa štát z cudzích chýb poučil aspoň v tom najdôležitejšom: že prvé mesiace budú o hľadaní chýb, nie o vyberaní pokút.
